Jediný človek, ktorého milujem viac

Slnko už pomaly zapadalo za obzor a farbilo kanceláriu pána Harpera červenkastou farbou. Bol to celkom všedný deň, ale dnes sa pán Harper zdržal v kancelárii dlhšie ako zvyčajne. Neponáhľal sa domov, lebo vedel, že byt je prázdny. Jeho žena bola v nemocnici a jediné, čo ho doma čakalo boli detektívky v televízii. Pán Harper vypol počítačový program, natiahol sa na stoličke a vstal, aby si vložil pár dokumentov do aktovky. Dala mu ju jeho prekrásna žena na druhé výročie ich svadby. Všetci mu krásnu manželku chválili a on bol vždy tak pyšný, že ju ulovil práve on. Nikdy si nemyslel, žeby bol schopný milovať niekoho ešte viac, ako ju. Mýlil sa. Len pred pár mesiacmi zistil ako veľmi sa mýlil. Predsa len sa našiel niekto, koho miluje viac, ako svoju úchvatnú ženu. Pán Harper vyšiel z kancelárie so zlým pocitom, že niečo zabudol. Ako kráčal chodbou a prehľadával si vrecká vymenúval veci, ktoré má. Peňaženka? Je vo vrecku. Kľúče? Vedľa peňaženky. Možno by mu to ani nedošlo, keby sa pustou, tichou budovou neozvalo zvonenie priamo z jeho kancelárie. Pretočil očami nad vlastnou hlúposťou. Samozrejme, mobil! Rýchlim krokom sa vracal do kancelárie, lebo telefón, začal naliehavo zvoniť, ako keby nechcel byť zabudnutý. Pán Harper pobehol, pozrel na neznáme číslo a zdvihol. ,,Prosím?“ mladý účtovník zdvíhal mobil s obavou. Za celých dvadsaťsedem rokov svojho života, nebol nikdy tak nervózny pri zdvíhaní zvoniaceho telefónu a ako sa ukázalo, tak mal dôvod. Hlas ženy na druhej strane mu rozprával stručne a jasne. Jeho ruka sa rozklepala. ,,Rozumiem,“ zrušil hovor a pozrel do zapadajúceho slnka. Jeho srdce stisli pevné okovy a po tvári mu stiekla slza. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal s prívalu najrôznejších emócii a následne sa rozbehol budovou na parkovisko, ako keby mu išlo o život. Nastúpil do auta a roztrasenými rukami naštartoval. Nie, nešlo o jeho ženu. Išlo o neho! Išlo o toho chlapca, ktorý mu pred pár mesiacmi rozvrátil život na ruby. O toho chlapca, ktorého miloval viac, ako svoju úchvatnú ženu. Prudko vyštartoval z parkoviska. Auto dostalo šmyk na zamrznutej vozovke, keďže práve vrcholil január, ale pán Harper to ustál a ďalej svoje auto hnal. Po tvári sa mu kotúľali slzy a on bol zmetený sám zo seba. Prečo takto reaguje kvôli tomu chlapcovi? Prečo je až tak rozhodený? Prečo je to až také silné? Celú cestu len nadával na vodičov, trúbil a dokonca prešiel na červenú. Ruky nervózne zvierali volant a stále žmurkal, ako sa snažil rozohnať dotieravé slzy. Bol rád, keď konečne zaparkoval pred nemocnicou. Vykoľajený, ani nezamkol auto, keď sa hnal do budovy a cez ňu, ku konkrétnej izbe. Zastavil a zmocnil sa ho strach. Bude sa ho môcť dotknúť. Skutočne dotknúť. Ale bude toho schopný? Váhal, ale vedel, že musí ďalej. Už čakal príliš dlho. Opatrne stisol kľučku a vošiel. Skoro sa mu podlomili nohy, keď ho uvidel. Jeho žena sa na neho usmiala a aj jej modré oči sa smiali, hoci tvár mala unavenú a strhanú. ,,Pozri, ocko prišiel,“ prihovorila sa pani Harperová uzlíčku, ktorý držala v rukách. Pán Harper pomaly podišiel k posteli a prvýkrát pozrel do tváre svojho prvorodeného syna. Jediného človeka, ktorého miloval viac, ako svoju prekrásny manželku.