V znamení osudu

Jedno obyčajné dievča. Ničím výnimočné, ničím odlišné. A predsa si ju všimol. V momente, keď sa ich oči stretli medzi davom ľudí, sa jej rozbúšilo srdce. Nepoznala ho, ale aj tak ju zaujal. Zdal sa jej iný ako ostatní, bol čímsi odlišný. Ťahal ju k nemu ten pocit. Pocit, ktorý nedokázala opísať, nevedela vysvetliť. Prišiel ako jarný vánok. Hľadeli na seba skúmavým pohľadom a nič ich nezaujímalo. Množstvo ľudí skákajúcich pod pódiom zmizlo, kamaráti sa stratili v tme, hrajúca kapela stíchla. Nevidela nič, stál tam len on. Celkom neznámy človek, ktorý mal v sebe niečo ako magnet, ktorý ju ťahal bližšie a bližšie. Unášala ju neznáma sila, ktorú nikdy predtým nepoznala. Nechcela sa prebudiť z tej krásnej chvíle. Veď prežila toľko sklamaní, toľko zlých chvíľ a negatívnych okolností. Prečo by nemala skúsiť niečo nové? Myslela, že by to mohol byť nový štart. Akoby sa znovu narodila a nepoznala nikoho. Iba jeho. Aj napriek tomu, že ešte pred minútou nevedela o jeho bytí. Dotkli sa im ruky a nechali sa unášať v rytme hudby. Nevedela tancovať, ale neprekážalo jej to. On ju viedol. Vyžarovala z neho zvláštna istota, akýsi pokoj. Cítila sa pri ňom skvele a nechcela, aby táto chvíľa niekedy skončila. Priala si, nech tancujú večne. Stále na seba pozerali, takmer neprehovorili a nič iné im nechýbalo. Z jeho náručia ju vytrhol krik priateľov, ktorí ju volali k sebe. Nechcela odísť, chcela tam ostať. S ním. Ťahali ju preč, no ona nechcela. Chcela niečo povedať, nejako sa vyhovoriť a stále byť pri ňom. Odrazu stála pred známou tvárou svojho chalana. Pomyslela si, že toto už naozaj nemá zmysel. V zlomku sekundy sa zmenil jej postoj k nemu. Nedokázala ho objať, povedať mu milé slovo. Bola ako začarovaná. Mala chuť rozbehnúť sa a nájsť toho chalana, o ktorom nevedela nič, iba jeho meno. Stačilo jej to. Momentálne nič iné nepotrebovala. No nedokázala to. Vždy robila to, čo od nej čakali a nie to, čo sama chcela. Zostala stáť v náručí niekoho, kto sa jej zdal byť cudzí, aj keď ho poznala už niekoľko rokov. Už sa viac nedokázala baviť, stále bola myšlienkami niekde úplne inde, niekde v tom čase, keď bola s ním. Očami ho hľadala, ale stálo okolo nej toľko ľudí, že nemala ani najmenšiu šancu ho nájsť. Ramená jej sklamane klesli a úsmev sa z jej tváre vytratil ako mávnutím čarovného prútika. Ďalšie minúty skracovala nesmelými a hranými úsmevmi, ubezpečovaním ostatných, že je v poriadku. Ale potom ho znova zazrela. Už z diaľky sa usmieval a kýval na ňu, aby šla k nemu. A opäť jej bolo všetko ukradnuté. Keď cítila jeho prítomnosť, všetky pochybnosti sa vytratili a na tvári sa jej zjavil úsmev. Mala pocit, že jediný jeho pohľad je liekom na ostatné starosti. Keď začala hrať pomalá kĺzavá hudba pritiahol si ju bližšie. Mala pocit, že omdlie. Do ucha jej šepol pár slov. Chcel sa ísť prejsť, vypadnúť niekam preč od všetkých ľudí. Iba on a ona. Obzrela sa okolo seba, no keď zazrela pohľady priateľov a jej chalana, zneistela. Vedela, že ak s ním pôjde, všetko sa skončí. Nedokázala mu ublížiť. Mala ho príliš rada. Uvedomovala si, že musí odmietnuť a ostať tam, všetkým na očiach a naďalej trpieť tie vyzývavé pohľady. Po chvíli jej boli všetci ukradnutí. Plnými dúškami si užívala obyčajný tanec s ním. Opäť znervóznela, keď zahliadla hodiny na kostolnej veži. Už nemala veľa času, bolo neskoro. Rozlúčila sa s ním a odchádzala. Odišla s myšlienkami, zážitkami, trochu zmätená.
A aký bol záver? Nebol taký výnimočný, ako sa jej zdalo. Nebol ani tak milý a dobrosrdečný, ako sa tváril. Bol to vlastne ten typ ľudí, čo stále hľadajú niečo nové a nezastavia sa, pokiaľ nedostanú to, čo chcú. Akoby si stále potreboval dokazovať, že je viac ako ostatní. Hneď, keď sa rozlúčili rozbehol sa za inou. Obyčajný mladý chalan s obrovskou charizmou a tvárou stvorenou pre modeling. Dokázal sa pretvarovať tak, ako by to nedokázal ani študovaný herec. Pár spoločných stretnutí, akcií a jej bola jasná jedna vec. Že jeho sľuby, ktoré jej dal boli iba obyčajné hlúpe slová, ktorými si ju omotal okolo prstu. Že sa nikdy nezmení na toľko, aby mu mohla veriť. Žiadne z jeho láskavých slov nebolo úprimné, všetko boli klamstvá. Klamstvá, ktorým ona verila. Prešli dlhé mesiace odkedy s ním naposledy prehovorila. Pri hudbe, ktorú spoločne počúvali teraz so slzami spomína na ich chvíle a želá si, aby ho nikdy nebola stretla. Možno už aj zabudol, ako vyzerá a ako sa volá. Jej láska aj napriek tomu každým dňom rastie a s nádejou dúfa, že raz sa možno objaví a napraví to, ako veľmi jej ublížil.